Všetci sme nejakí. Niekto má rád spoločnosť, rád je stredobodom spoločnosti a keď ním nie je, tak si to chce znova a znova vydobiť. Niekto by bol najradšej, keby si ho nikto nevšímal a nikdy nebol stredobodom pozornosti. Udalosti na javisku sú preňho priam utrpením. A niektorí sú takí bežní, čo sa trochu hanbia vystupovať na javisku, ale keď to zvládnu, tak už je to na ďalší pokus oveľa lepšie a majú menší strach. Ako sa to vezme, tak je to aj v živote všelijako.
Čo sa mi stalo?
Minulý týždeň sa mi stala jedna udalosť, ktorá mi zostala ešte dlho skrytá v pamäti a musela som sa k nej vracať. Stretli sme s priateľom našim dvoch známych, teda je to už manželský pár, ktorým sme boli minulý rok na svadbe. Tak sme pozdravili a keďže sme sa dlhšie nevideli, tak sme chceli prehodiť zopár slov. No, keď sme sa ich niečo pýtali, tak odpovedal iba on. Ona sa priam na nás ani nepozrela, skôr sa vyhýbala a potom sme sa aj rozlúčili. Trošku nás to zarazilo, že prečo sa s nami nechce rozprávať. A potom sme sa dozvedeli, že má sociálnu fóbiu – strach z ľudí.
Dôvod?
Keď pracovala v minulosti niekde, tak sa vždy vyhovárala, že ju šéf balí alebo, že ju tam dokonca chceli znásilniť. Všetci sme jej to verili, lebo veď také veci sa nevymýšľajú. Teraz ako manželia pracujú spolu, ale vraj musia dokonca pracovať úplne neďaleko seba, lebo ona je na ňom priam závislá. Jediného človeka, ktorého vedľa seba znesie je on a ich rodina. Ale aj tak zo širšej rodiny má strach.
Je to priam hrozivé, keď si predstavím, že ona sa nedokáže s nikým iným porozprávať iba s ním. Vraj je na tom dosť psychicky zle a chodí po všetkých možných doktoroch. On je už tiež dosť na nervy.. veď kto by nebol.. keby mal stále jednu osobu pri sebe a ona sa trápi v spoločnosti. On sa od nej nemôže vzdialiť, musia spolu robiť a tak všetko spolu.. Aj keď niekoho milujete, nemôžete ho mať stále za zadkom..